Georgína

Dve obyčajné naničmamy píšu o svojom pohľade na materstvo a rodičovstvo. Opisujú drobné príhody v rodinnom živote, vďaka ktorým sa navzájom so svojimi deťmi učia, ako spolu tvoriť šťastnú a spokojnú rodinu.

Úryvky z knihy

Jednoduché štvorveršia, ktoré dušu potešia

Tak sme sa stali rodičia.
Snáď nám Boh lásku požičia...
Daj nám jej, prosím, milý Pane,
pre naše deti plné dlane.

Georgína

Moje dieťa...
Pre väčšinu matiek - čakateliek je to najkrajšie slovné spojenie. Predstavujú si, aké to bude krásne, keď svoje dieťa vezmú do náruče a nežne ho poláskajú, ako sa budú na seba navzájom anjelsky usmievať, a akí budú všetci šťastní.
Madona s dieťaťom...
A potom príde tvrdá realita.

Spomínam si, ako som celé noci vláčila plačúceho mesačného syna na rukách a zúfala si: „Tak toto je to úžasné materstvo? Veď ja som len chodiaca mliekareň, prebaľovačka, prezliekačka, nosička, kúpačka - a čo mám z toho??? Nič!!! Moje dieťa sa na mňa ani neusmeje!!! A ja sa mám cítiť blažene? Ja sa tak necítim! Ja som unavená! A chcem spať!!!“
Mala som pritom tesne pred tridsiatkou, Miško bol osem rokov túžobne očakávané dieťa, a po teoretickej stránke som bola na materstvo dokonale pripravená. Preštudovala som si kopy knižiek o tehotenstve, vývine dieťaťa, starostlivosti o bábätko...
To všetko mi však bolo vlastne na dve veci - na nič a na milú rozmilú. Aj tak som si vtedy pripadala ako tá najhoršia naničmama.

Broňa

Denne si uvedomujem, že so sebou vlečiem nejaké "tiene". Stereotypy, zvyky z detstva, zlozvyky z rannej dospelosti...
A keď zo mňa občas vyletí hromobitie k dcéram, viem, že niekde v sebe nosím búrku.
Keď som spätne čítala svoje príspevky na Naničmame, pochopila som pri jednom z nich, že ja som jediná, kto ju môže a vie skrotiť. A premeniť ju na úrodný dážď. Vypršala som sa pri čítaní tohto svojho príspevku do duše.
A až bude vo mne hrmieť, skúsim si na to spomenúť. Čokoľvek si nesiem, čokoľvek dávam svojim deťom, všetko vie byť dobré. Alebo zlé. Podľa toho, ako sa k tomu vedome postavím.

Georgína

Snažíme sa často toho zvládnuť priveľa, neraz za svoj vlastný úkor. Chceme mať aj upratané, aj navarené, aj si dožičiť aspoň desať minút pokojného posedenia pri knižke a káve, aj sa dostatočne venovať deťom, aj do práce treba chodiť, aj s manželom podebatovať... Toto všetko sa často jednoducho nedá natlačiť do 24 hodín. Mama potom behá po dome celá upachtená a snaží sa riešiť všetko naraz. Ale nervózna a ukričaná mama vychováva nervózne a ukričané deti. Ak si mama dopraje ten luxus, a prestane chcieť byť za každú cenu dokonalou, a aspoň niekedy sa s prehľadom vykašle na nejakú svoju „povinnosť“, a miesto toho robí to, čo ju baví a teší, a na čo má práve chuť, na rodinnej atmosfére je to veľmi rýchlo poznať. Ako zázrakom sa často upokoja aj ostatní členovia rodiny.

Broňa

Ráno ma zobudili na svitaní. Telo odmietlo vstať. Zrazu som poznala každú jeho časť - a že sa hlásili o slovo všetky! Naraz! Boleli, akoby sa dohodli. Lenže to sa mi asi len chceli pomstiť za včerajšie jarné harašenie na záhrade.
Koľko árov dokáže zrotavátorovať nadšená žena po zimnom útlme? Nuž, asi polovičku toho, čo na jeseň. Ale vzbura tela je dvojnásobná...

Aj mamy vedia byť protivné...
A keď už si to všimne aj taký skvelý muž ako je môj - stelesnená pohoda a svätá trpezlivosť v jednom - tak je čas sa zamyslieť.

Lenže nie je čas! Deti chcú nedeľnú rozprávku z TV. Setupbox nenaskočil. Na noc sme ho vypli zo zásuvky, a ráno sa tváril urazene. Zrnil, výstražne blikal, nebola s ním reč.
„No čo, dievčatá, reštartujeme ho?“ spýtal sa ocko.
„A to je čo?“ spýtala sa Hanka.
„No, to je, že mu dáme druhú možnosť zobudiť sa v lepšej nálade. Proste vypnúť, zapnúť na novo a snáď bude v pohode,“ povedal ocko.
„Jasné, to je super!“ odpovedala Hanka.
„A reštartuj aj maminku!“ dodala s dobroprajnou úprimnosťou.

Georgína

Pršalo. Tak veľmi, že sa nedalo ísť do záhrady. Dvojročná Monika stála na malej detskej stoličke vo svojej izbičke pri okne a sledovala prúdy vody, padajúce z neba.
Potom zadumane povedala: „Puší!“
Zliezla zo stoličky a napoly ťahala - napoly ju niesla do obývačky. Spýtala som sa jej: „Pomôžem ti? Kam chceš odniesť tú stoličku?“
Dcérka ukázala k oknu: „Tam!“
Postavila som tam stoličku, ona na ňu vyliezla a pozerala z okna. „Puší!“ Znova zliezla zo stoličky a znova ťahala - niesla stoličku. K druhému oknu v obývačke. Pomohla som jej, postavila stoličku pod okno. A znova Monika na ňu vyliezla, pozrela z okna: „Puší!“
No, tri dôkazy sú ešte stále málo! Ešte je okno v bratovej izbe! A znova stolička putovala - k štvrtému oknu.
„Puší!“
Piate okno je v kuchyni.
„Puší!“
Tak! A je to definitívne! Von sa nedá ísť.
„Maminka, ideme kešliť!“
A tak sme aspoň celé poobedie kreslili slniečko, kvety, stromy a motýľov a slimákov a ježka...
Všetko to, čo máme v záhrade.

Broňa

Včera mal náš ocko narodeniny. Napriek mojim zdravotným problémom sme mu zvládli spolu s dievčatami upiecť krásnu tortu, ozdobiť ju a dať 24 sviečok (viac sme nemali, ale ocko je aj tak stále mladý). Toho sústredenia sa a počúvania už asi bolo priveľa a tak sa Hanka rozhodla „utrhnúť z reťaze“.

Chvíľu sa s ňou ocko jašil tým najjašivejším spôsobom (z ktorého ženy mávajú zimomriavky dvojakého druhu - 1. aký je ten chlap skvelý, 2. panebože, čo to vyvádzajú, veď si ublížia), potom robili koncert a hrali divadlo a skákali na trampolíne a potom sme sa všetci tešili na pokojnú fázu a... neprišla.

Hanka pokračovala vo svojej voľnej jazde tým, že vyvolávala aktivitu druhých provokovaním - cielene brala, ba aj ničila veci. Robila neplechu. Ocko si povzdychol a chcel ju pritúliť. Nedala sa, ale o chvíľu pribehla s prsteňom na ruke: „Mám čarovný prsteň. Povedz svoje želanie a splní ti ho,“ povedala. Ocko sa jej zahľadel do očí a povedal: „Prial by som si poslušné dievčatko.“

Hanka šibalsky žmurkla a, otočiac prsteňom smerom na ocka, čarovala: „Čáry-máry, nech je z teba poslušné dievčatko.“ Ocko na ňu pozrel a protestoval: „JA nechcem byť poslušné dievčatko!“

„Ja som si prial, aby si sa ty zmenila na poslušné dievčatko,“ chcel dopovedať - ale nestihol. Hneď po prvej vete mu totiž Hanka bleskurýchlo skočila do reči: „No vidíš, ani ja,“ povedala spokojne.

Obsah

1. Všetko sa treba naučiť
2. Mama a otec, dcéra a syn
3. Všade dobre, doma najlepšie
4. Krátkodobá strata a dlhodobý zisk
5. Trpezlivosť a dôslednosť
6. Láska, pochopenie a tolerancia
7. Hnev
8. Odmena a trest
9. Sľuby a dohody
10. Poslušné alebo samostatné?
11. Detský strach
12. Malí pomocníci
13. Súrodenecká rivalita
14. Škola – základ života
15. Peniaze, peniaze a ešte raz peniaze
16. PC náš každodenný
17. Tabu témy
18. Problémy v rodine
19. Iné deti
O Naničmame
O autorkách

152 strán, brožovaná